Chaos s posunutými mantinelmi
Máme prečítané, máme precítené. U viacerých zanecháva nepríjemnú jazvu s asi najprimeranejšou otázkou: čo do pekla bolo? Chaotická guča nasilu pozliepaných nápadov s divným a prestreleným humorom je adekvátna odpoveď.
Po odznení týchto prvotných impulzov sa však u Holistickej detektívnej agentúry Dirka Gentlyho môže objaviť aj iná vrstva, ktorá ukazuje, že časť tohto chaosu je premyslene štruktúrovaná a riadená.
Odporúčam mať knihu prečítanú, budem sa tu totiž vždy opierať o konkrétnu pasáž či parafrázu z knihy. Bez znalostí, aké sú tu postavy, čo sa tam zhruba odohralo, vás tento text skôr od prečítania odradí. Nie je to recenzia, návod na čítanie ani analýza, primárny účel je čisto konfrontovať prečítané. Zameriam sa na tri základné veci: ako Adams komunikuje s čitateľom, ako tvorí veľkú časť vtipov a na záver rýchlo prebehnem dejovú linku s tým, ako nekonvenčne poňal cestovanie v čase. So go on.
Ako prvé si však pri čítaní Adamsa všimneme negatíva, čo kniha robí zle. Kombinácia prestreleného humoru v príliš veľkých dávkach, so šialenou kombináciou dejových motívov (duchovia, stroj času, mimozemšťania) s absurdne nevyrovnaným tempom, hlavne ku koncu knihy, prináša čitateľovi zahltenie, apatiu a nezáujem. Čo je problém, lebo všímanie si detailov a ich prepájanie tvorí podstatnú zložku Holistickej agentúry.
Nerovnomerné tempo pôsobí tiež odstrašujúco, hlavne posledný 30 stranový šprint, ktorý akoby všetko chcel čo najrýchlejšie uzavrieť. Tu sa môžeme baviť o ukážkovom nezvládnutí dynamiky deja. Naopak, expozícia sa javí ako pomalá a nudná. Čakanie, kedy sa dej zlomí a kniha sa konečne „rozbehne“, končí až v tretine knihy vraždou Gordona. Tu sa však už prestávame baviť negatíve knihy, ale ide skôr o bariéru medzi čitateľom a Adamsom. Bariéra v zmysle, že Holistická agentúra úmyselne potláča to, čo si myslíme, že asi je dôležité. Naopak, banálna a vtipná vec u Adamsa môže niesť a často podstatnú informáciu. Vtip tu teda nevylučuje vážnosť. (Na našom stretnutí v Medickej sa pripodobňoval jeho humor so Zeměplochou od Pratchetta. Takže si dovolím porovnanie: u Pratchetta sa humor výrazne potláča vo vypätých a dramatických chvíľach, Adams je v tomto naopak konzistentný a neprechádza do vážneho rozprávačstva. Čo ale neznamená, že nie je vážny.)
Vražda Gordona je tu však len bočná dejová linka, ktorá má minimálny vplyv na dej. Nedôležitosť je ukázaná hneď v nasledujúcej kapitole, kde sa okamžite prezrádza vrah aj motív. Je ním elektronický mních, ktorý obdrží od vrátnika jasný pokyn: vystreľ. Na otázku, či to naozaj musí urobiť, dostáva potvrdenie: jasné, kamoš. Samotná vražda sa v knihe nielenže vôbec nerieši, nezaujíma dokonca ani posmrtného Gordonovho ducha, ktorého jedinou starosťou je dokončiť začatý telefonát.
Otázka teda znie: na čo sa treba sústrediť? Na to odpovedá Adams pomocou Dirka Gentlyho. Po Richardovej hypnóze upriamuje našu pozornosť na tri záhady:
1 – chýbajúca otázka Juraja III – a teda sústreď sa na detaily. Nezrovnalosti a náhody majú hlbší význam.
2 – soľnička v amfore – časová os udalosti nemusí byť rovnaká, ako je prezentovaná.
3 – zaseknutá pohovka – nelogickosť je iba zjavná nedokonalosť systému, v skutočnosti ide iba o nedostatok informácií.
Samotná hypnóza tu jasne odkazuje na bod 1. Richard si vybavuje detaily, ktorým on nepripisuje dôležitosť. Tie označuje až Dirk, teda tu máme zásah zvonku, ten poukazuje na podstatné udalosti, a nie Richard, teda osoba, ktorá tieto veci zažila.
Chýbajúca tretia otázka Juraja III. je pomerne priamočiary háčik, ktorý má upútať našu pozornosť. Potom to už je komplikovanejšie, náznaky sú roztrúsené, ale stále sa dajú dešifrovať. Elektronický mních prechádza rovnakými bielymi ošarpanými dverami s mosadznou kľučkou, aké otvára Reg do svojho bytu. Následná prítomnosť koňa teda nemusí byť až taká prekvapivá informácia. Rovnako už spomínaný vrátnikov pokyn „vystreľ“ dostáva jasný význam s informáciou, že elektronický mních je robot poslúchajúci pokyny (a taktiež pokazený robot, ktorý ich robí doslovne). Ako tretí príklad uvediem, že na konci knihy sa pri oprave lode ocitáme na prehistorických Bermudách. Rovnakú lokáciu Dirk spomína pri fakturovaní položiek pani Sauskindovej, teda jeho holistický prístup ho celú dobu správne navádza na kľúčovú lokalitu, len v chybnom čase.
Cez soľničku v amfore sa rozoberá problém kauzality. Podstatné veci nemusia byť nielenže banálne pôsobiace, ony nemusia byť ani časovo lineárne ukotvené. Samotný spúšťač deja sa tu objavuje až na konci knihy, keď Dirk s Regom otvárajú dvere sťahovákovi s pohovkou. Teraz sledujte: práve kvôli tomu sa gauč nelogicky zasekol, kvôli čomu sa odsťahovala Susan od Richarda, kvôli čomu ju zabudol zobrať na večeru a následne sa musel vlámať do jej bytu, čím sa na scénu dostáva Dirk a zároveň si Weakes odniesol parazitujúceho mimozemského ducha.
Zaseknutá pohovka je pritom najsymptomatickejší príklad, ako sa Adams snažil vystavať celý koncept knihy. Jej motív sa objavuje neustále, zámerne ho vyhadzuje na oči a my to cielene ignorujeme. Tak isto ako Richard pred hypnózou, je to pre nás len doplnkový detail, hoci v skutočnosti je toto centrum, prečo sa veci odohrali. Pritom aj prezrádza riešenie – keď sa Dirk hrá s programom, pohovku uvoľní až keď zruší jednu stenu. To, čo sa javí ako nelogické riešenie, je ale skutočná odpoveď, ako tu veci fungujú, a hlavne, že sa nemáme spoliehať na zaužívanú logiku.
Kým dôležitosť gauča je potláčaná našimi návykmi a očakávaniami, ďalší podstatný motív nám uniká len kvôli absencii kultúrneho povedomia. Proste sa s Adamsom míňame v pojme bežnej znalosti. Tou je báseň Samuela Taylora Coleridgea Kublaj-chán. Tá je totiž podkladom a riešením pre zápletku celej Holistickej agentúry. Samotná báseň existuje ako fragment spájaný s legendou, že Coleridge mal celistvú víziu, ako má báseň vyzerať, ale jeho tvorivý proces narušil cestovateľ z Porlocku.
A tak, keď na univerzitnej večeri sa pokračuje druhou, divnejšou časťou o meteoritoch, nedochádza nám, že tu sa deje niečo podozrivé. Takisto nám uniká pôžitok, keď sa Dirk sám stane týmto mužom z Porlockua odvráti tak hrozbu celosvetovej genocídy. (Po mojom googlení nie je cestovateľ z Porlocku nejaká obskúrna vedomosť, odkaz na neho sa nájde aj v Nabokovovej Lolite či v Sherlockovi Holmesovi.)
Takýto štýl narácie je komplikovaný a nesie jednu podstatnú prekážku: Ak sa totiž sústredím na detaily, uniká mi obsah, ak to čítam ako komédiu, uniká mi štruktúra. Jedno vylučuje druhé, na čo Adams lakonicky odpovedá: no a čo. Prirovnanie s tapetou, kde pri vytláčaní vzduchovej bubliny vznikne na druhom konci iná, je výborné pozorovanie k pocitu čítania Holistickej agentúry.
Tento pocit však predsa len najviac usmerňujú vtipy, respektíve či sú pre nás rušivé až natoľko, že znefunkčňujú samotné sledovanie deja, referencií alebo už spomínaných detailov. Toto je čisto vec vkusu každého z nás, nasledujúci text teda nebude poučovanie typu: vy ste to len nepochopili, skôr len ukážka, že Adamsove vtipy nie sú čisto surrealistická bullshit koláž (teda nie všetko), ale je za tým jednotná forma, ako tieto vtipy tvoril.
To, čo využíva Adams, je logika ad absurdum, kde si najprv zoberie myšlienku, tézu či vedecký fakt a tej sa logicky drží, až kým sa táto logika nerozpadne. Pre úplnosť dodám, že najväčšiu inšpiráciu berie z kvantovej fyziky (neprekvapivo, lebo tá funguje rovnako, v matematickej rovine je konzistentná, pri interpretácii do makrosveta sa pre nás stáva neintuitívnou).
Hneď prvé stretnutie Richarda a Dirka sa točí hlavne okolo nej. Ponúka asi štvorstranové zhrnutie základov spolu s jej asi najslávnejšou myšlienkovou interpretáciou superpozície – Schrödingerovou mačkou (kvantový systém existuje naraz v rôznych stavoch, až pri pozorovaní skolabuje do jedného). Nielenže túto mačku popisuje v dialógu, Adams ju rovno zhmotnil do sekretárky Janice. Tá je rovnako ako mačka naraz v rôznych stavoch: aj pracuje u Dirka, aj nepracuje, aj dostáva plat, aj nedostáva, aj tam fyzicky je, aj nie je. Čo viac, Adams tu poukazuje aj na rolu pozorovateľa, Richarda. Ten by priamou otázkou (pozorovaním) zapríčinil priamu odpoveď, a teda Janice by musela skolabovať do jednej z možností.
Týmto chcem poukázať hlavne na fakt, že Adamsov štýl nie je náhodný, ale veľká časť je premyslená do hĺbky. Preto bol ako autor cenený, tento jeho štýl prináša ľahšie uchopenie paradoxov.
Kvantových odkazov je v knihe veľa. Rovnako telefonát s pani Sauskindovou, kde Dirk vysvetľuje, prečo jej kocúra hľadal na Bahamách. Čo na prvý pohľad vyzerá ako podvod na dôchodcovi, je v skutočnosti znovu uplatnenie kvantovej fyziky, kde častica nemá presné miesto, ale len pravdepodobnosť, kde môže byť. A tak Dirk prešiel najprv miesta s najväčšou pravdepodobnosťou výskytu zatúlaného kocúra a pokračuje ďalej cez menej pravdepodobné, ako je napríklad tropický ostrov. To, že spolu s tým vybielil plážový bar, je len malá odmena za tak komplexný a dôsledný prístup.
Komplexnosť vtipov je u Adamsa rôzna. Niekedy je to to, čo to je, ako pri mene Albert Ross – albatros. Niekedy musíme čítať, čo je v knihe priamo napísané, nie na čo sme navyknutí – zavináč a jogurt na večeru, pri ktorom Richard nič nemôže pokaziť. Fráza „nemôžeš nič pokaziť“ tu nereferuje na zaužívaný význam: je to primitívne jednoduché, ale funguje doslovne: žiadnym svojím úkonom nemôžeš daný stav zhoršiť.
A niekedy sa treba viac sústrediť, ako pri reklame na bielenie zubov vo forme prehistorickej maľby, kde namaľovaní lovci sú takmer úplne vyblednutí do slnka až na ich žiarovo biely úsmev, ktorý vydrží naveky; alebo ako britské telekomunikácie, ktoré nevedia zabezpečiť telefonické pripojenie v Regovom univerzitnom byte, ale spojiť sa s ním na Bermudách pred 4 miliardami rokov im problém nerobí.
Postupne sme sa teda prepracovali konceptom knihy, teraz narýchlo zrekapitulujem dej a rozoberiem, ako teda funguje v knihe cestovanie v čase.
Začíname pred 4 miliardami rokov, kde nedopatrením vybuchuje loď mimozemšťanov a nechcene tak miesto osídlenia odštartujú evolúciu. Duch vinného mimozemšťana sa potuluje po Zemi, jeho existencia je často veľmi slabá. Posadne tak básnika Coleridgea, vnukne mu nápad na báseň Kublaj-chán a tá následne slúži ako mnemotechnická pomôcka. Po zistení, že Reg vlastní stroj času, sa snaží posadnúť aj jeho (vrátiť sa v čase a napraviť svoju chybu), tento pokus je však neúspešný. Úspešne sa mu aspoň darí „prepašovať“ elektronického mnícha, pokus posadnúť jeho však stroskotá pre jeho poruchu. Odváža sa v tele Richarda a nachádza tak toho správneho hostiteľa Michaela Wentona-Weaksa. Všetky relevantné osoby sa stretnú naspäť v Regovom byte/stroji času, cestujú naspäť 4 miliardy rokov, aby duchom posadnutý Michael Wenton-Weeks zabránil havárii lode. Vzápätí si Dirk uvedomí, že duch neplánuje len zachrániť loď, ale s tým aj zabrániť zemskej evolúcii tak, ako prebehla. Spolu s Regom a Richardom teda cestujú za spisovateľom Coleridgeom, sám sa stáva mužom z Porlocku a zabráni tak napísaniu Kublaj-chána, ergo sa duchovi stratí napísaný ťahák.
Toľko skratkovito k deju. Zaujímavé a netradičné je rozuzlenie. Na to, aby zabránili niečomu, necestujú naspäť v čase pred túto udalosť, ale dopredu. Ako teda tým, že zmenia niečo okolo roku 1800, docielia, že sa neudeje niečo pred 4 miliardami rokov?
Well, pretože technicky nemenia minulosť, pričom kauzalitu ovplyvňuje osobný čas jednotlivcov a minulosť tu treba vnímať skôr ako miesto.
Zásahom v minulosti sa neprepíše ich odžitá minulosť, tá s nimi ostáva, vytvorí sa ale nová časová línia budúcnosti. Teda prepisujú budúcnosť roku 1800. Reg, Richard aj Dirk si naďalej budú pamätať druhú slohu Kublaj-chána, aj keď v novej časovej línii neexistuje. A bude to pre nich rovnaká pravda, ako keď Dirk telefonuje v závere knihy pani Sauskindovej, hoci tá si jeho služby nikdy neprenajala. Preto toto je Regvyšinutý čudák, pretože každou jeho snahou niečo zmeniť sa mu totiž rozširujú minulosti, pričom všetky sú pravdivé, všetky sa stali a on len stratil schopnosť rozlišovať, kde konkrétne je.
Druhá kľúčová vec je tá, že tu máme dve rozdielne skupiny cestovateľov v čase, prvá je duch spolu s Weaksom opravujúci loď, druhá je Dirk, Reg a Richard. To, čo sa stane skôr z ich pohľadu, je ovplyvnené porovnávaním ich osobných časov, ktoré majú všetci rovnaké, a nie tým, ako ďaleko v minulosti je tá ktorá skupina. Ak teda sú všetci piati na jednom mieste v minulosti a oprava lode bude trvať napríklad hodinu, tak ak by sa Dirk, Reg a Richard posunuli o hodinu dopredu, nenájdu tam opravujúceho Weaksa, lebo táto „budúcnosť“ ešte nenastala. Ak by si ale na tú hodinku odskočili niekam inam a potom by sa vrátili do tohto momentu, už by ich tam čakala fresh loď a posadnutý Weaks. Ich čas teda plynie súbežne, preto je možné cestovať dopredu v čase a zároveň zasiahnuť skôr. Tu nejde o napravenie „chyby“ v minulosti, ale o vytvorenie novej línie budúcnosti skôr, ako mimozemský duch opraví svoju loď.
Zároveň je tento koncept pomerne jedinečný - bežnejšie sú používané:
- zásah v minulosti prepíše komplet realitu (napadá mi ako príklad film Back to the future, kde sa Marty pomaly vytráca, keď znemožnil rodičom rande)
- minulosť pevne daná a zásahy do nej sú v nej zapracované a nedajú sa zmeniť (Harry Potter a väzeň z Azkabanu – Harry čaká na otca aby vykúzlil patronusa, v skutočnosti zasiahol on. Čo implikuje neveľmi pôsobivé, že Harry nemal slobodnú vôľu)
Je to obšírne a komplikované, zároveň toto je kľúčové v tom, čo vlastne Adams myslel holistikou. Ak aj človek začne rozvíjať myšlienky z tohto bodu, musí obsiahnuť všetko, pretože celá časová linka je sieť poprepájaných interakcií. A aj na to Adams v knihe odkazuje, konkrétne keď Reg opisuje svoj koníček v zachraňovaní ohrozených druhov a ako je každý zásah nepredvídateľný a vytvára nové problémy.
Čo v knihe nie je explicitne spomenuté, je, aká časová linka nastala. Vieme, že kocúr pani Sauskindovej sa nestratil a spokojne dožil u nej. Tu prichádzajú už len moje dohady a to, že v tejto knihe sa nakoniec nestane ani jedna vražda. Albert Ross ostáva živý určite, lebo k posadnutiu Weaksa nepríde. Rovnako je možné, že aj Gordon sa nakoniec dostane na svoju chatu, kým elektronický mních sa bezcieľne potuluje ktoviekde. Rovnako nám chýba informácia, čo sa konkrétne stane s mimozemským duchom a Weaksom, ktorí ostali zaseknutí v minulosti. A keďže chaos je vlastnosť systému, môžeme len tipovať. Je to presne ako zaseknutá pohovka, bez kompletného súboru informácií týmto gaučom nepohneme.
Na koniec už len zhrnutie na dve vety: Holistická detektívna agentúra Dirka Gentlyho je naozaj chaotická elektická epilepsia, čo sa týka použitých motívov. Ale pri ich odfiltrovaní ponúka chaos premyslene zámerný, nad ktorým sa dá celkom zmysluplne zamýšľať. Alebo jednou vetou: javí sa ako blbá, ale nie je hlúpa.